Hlavným princípom by podľa mňa malo byť Turecko motivovať, a nie ho odrádzať. Vychádzam z toho, že pri splnení podmienok bude Turecko pre Európsku Úniu prínosom. Jeho vstup do Únie by mal byť cieľom, ale nie za každú cenu. Možné prekážky vstupu Turecka majú rôzne podoby. Sú to jednak objektívne problémy ktoré musí vyriešiť každá krajina usilujúca sa o vstup, ako aj špecifické, často subjektívne a sporné prekážky.
Medzi tie klasické, ktoré musela prekonať väčšina z krajín ktoré nedávno pristúpili patria nedostatok demokracie a nízka ekonomická úroveň. Nedostatok demokracie má viacero podôb, ako je utláčanie náboženských a národnostných menšín, hlavne Kurdov, zasahovanie armády do politiky, práva žien a mnoho ďalších. Turecko však prejavuje snahu tieto problémy postupne odstraňovať. Táto snaha musí byť motivovaná zo strany EÚ ako aj zvnútra jeho obyvateľmi.
Ďalšie obavy vyplývajú z toho že Turecko by bolo pri súčasnom počte obyvateľov druhou najväčšou členskou krajinou, a časom pravdepodobne najväčšou. To by značne zmenilo pomer síl napríklad v Európskom Parlamente. Tieto obavy sú však druhotné, vyplývajúce z iných.
Najčastejším, aj keď mnoho krát nevysloveným argumentom je to že Turecko je moslimská krajina s odlišnou kultúrou a tradíciami. Prečo je pre väčšinu ľudí islam prekážkou? Zčasti je to jeho nepochopenie, z časti oprávnené obavy. Naša kultúra sa vyvinula z kresťanstva. Postupom času však od kresťanstva odbočila, a to čo dnes v Európe prevláda, nie je kresťanstvo, ale humanizmus. Väčšina hodnôt však ostala rovnaká. A tú istú väčšinu hodnôt zdieľajú aj moslimovia a obyvatelia Turecka. Keby malo kresťanstvo v Európe takú pozíciu akú má napríklad islam v Saudskej Arábii, Európska Únia by tu nikdy nebola. Prekážkou vstupu teda nie je samotná moslimská populácia Turecka, ale to do akej miery islam zasahuje do štátu. Turecko je v porovnaní s niektorými Európskymi krajinami ako je Poľsko, oveľa sekulárnejšie. To však nemusí byť časom pravdou. Dnešná vládna Strana Sravodlivosti a rozvoja nie je zďaleka taká sekulárna ako bola Atatürkova Republikánska strana. Postupne sa začal objavovať skepticizmus a objavujú sa islamistické nálady. To čo sa udialo a deje v Turecku sa udialo aj v Iráne za Šáhovho režimu, ale rýchlejšie. Turecko ešte môže pokračovať, Irán sa ubral cestou späť.
Odlišná kultúra podľa mňa nie je prekážkou, práve naopak. Do istej miery je prínosom. EÚ nie je kresťanským klubom, má svoje záujmy hospodárske a politické. Odlišná kultúra ciele EÚ niako neohrozuje.
Špecifickým problémom Turecka sú jeho vzťahy s niektorými okolitými krajinami, najmä s Cyprom a Arménskom. Ale tu existuje pozitívny precedens v prípade Grécka. Vzťahy medzi týmito krajinami sa v poslednom čase veľmi zlepšili. Nemalú zásluhu na tom má práve spoločné členstvo Turecka a Grécka v rôznych euroatlantických štruktúrach, hlavne NATO.
Chybou Turecka je že nedokáže priznať genocídu Arménov v dvadsiatych rokoch. Toto však nepovažujem za problém ktorý by mala riešiť EÚ. Je to svedomie samotnej krajiny a jej obyvateľov, ktorí sa musia vysporiadať s vlastnou minulosťou. Žiadnej pristupujúcej krajine nebola daná podobná požiadavka. A u mnohých by sa podobné historické krivdy našli.
Občas sa vyskytujúcim dôvodom proti vstupu je to že väčšina územia Turecka sa nachádza mimo Európy. EÚ však nie je oblasťou na mape, je to organizácia ktorá má svoje ciele a prostriedky. A to či je daná krajina viac či menej v Európe pre tieto účely nie je prekážkou. Úspešné zakončenie vstupných rokovaní by mohlo vyvolať nádeje aj u iných krajín, vrátane tých ktoré sa nenachádzajú v Európe. Za splnení podmienok to považujem za prínos a pozitívny precedens.
Teraz skúsim načrtnúť pozitíva vyplývajúce z možného vstupu Turecka do Európskej Únie. Turecko je krajina ktorá sa po konci prevej svetovej vojny obrátila smerom k Európe a západnému svetu. Začala prijímať naše hodnoty a snažiť sa začleniť medzi demokratické krajiny. Vstup do EÚ by bol najlepším zavŕšením týchto snáh, ktoré by mohli inšpirovať aj iné krajiny v regióne, moslimské krajiny, alebo krajiny ktoré sú na križovatke a rozhodujú sa ktorým smerom sa uberú. Členstvo Turecka by sa mohlo ukázať ako dôkaz možnosti koexistencie islamu, sekularizmu a demokracie vo veľkom rozsahu, aj keď už samotná Turecká republika časť z toho dosiahla. Ak bude Európa k Turecku skeptická, prípadne mu dá jasne najavo že jeho členstvo je neželané, môže to mať za následok radikalizáciu politiky ako aj celej tureckej spoločnosti. Mohlo by sa stať to čo sa nie tak dávno udialo v Iráne. Turecko by sa stalo príkladom pre celý moslimský svet, ktorý by sa mohol vrhnúť do náruče extrémneho islamizmu. To by sa stalo dôkazom povahy Huntingtonovho diela Stret civilizácií ako samonapĺňajúceho sa proroctva. Európska Únia môže Turecko odmietnuť zo strachu pred domnelou nepriateľskou civilizáciou, ktorá sa ňou však len následne stane. Príčina sa zamení za následok a to čo nikto nechce sa stane realitou.